Rohace 9.10.2010

eAko som sluboval pastujem dalsi fotoreport z Rohacov... toto bol optimistickejsi plan ako naposledy... to sme si vyslapali na najnizsi a najpohodovejsi Volovec a na Jamnickom sedle sme sa otocili spat. Moji ujovci zvladli vtedy ledva to, ale uz cestou z Oravy boli plni planov na dalsie vystupy. Vtedy som sa tomu smial... smial som sa aj vtedy, ked planovali opacnu cestu - do Smutneho sedla, potom na Placlive, cez dalsie Sedlo na Ostry rohac a cez Volovec spat. Takze moj predpoklad bol ze sa vytrepeme do Smutneho a prinajlepsom na Placlive a hajde zniceni naspat... och ako som sa mylil ;] Takze vyrazit sme stihli asi o 9:3o z parkoviska – boli sme o polhodku lepsi ako minule. Odtial je to asi 45 minut peso dokopca po asfaltke len na Tatliakovu chatu [cca 1400mnm]... uz to ma unavuje. V tieni je fajn 4'C na slnu sa potime. Neverim, ze sa vobec dostaneme do Smutneho sedla... ale slapeme. Pri Tatliacke citim, ze mam prepoteny chrbat a tesim ako ma niekde hore ofukne, riadny zapal pluc a PN-ka na 2 tyzdne. Tasku mam plnu nahradneho oblecenia ale takto skoro sa prezliekat nebudem...

S Misom davame maleho frtana a Palo nejake Energy, vyraza a kasle na nas, ze sa zadrbavame. Nechapeme a po 5 minutach vyrazame za nim. Caka nas na razcesti Smutnej doliny [1522mnm] chceme si oddychnut, on uz oddychoval a zasa nam uteka prec. Par stometrov pod Smutnym sedlom je cesta konecne osvetlena slnkom, je teplejsie. Nachadzame polomrtveho a vyhrievajuceho sa Pala. Prezliekam sa a dufam, ze mi to co som dal dole, na taske uschne... neverim tomu. Vyrazame, a za chvilu prichadzame na zasnezeny chodnik. Tesim sa z prveho snehu... nie dlho – je to lad a ide sa po nom podstatne tazsie. Smiknut sa nechcem, lebo ak sa aj nezosypem dole kopcom, lahko si zvrtnem kotnik... ale ide to a po polhodinke sme na Smutnom sede [1965mnm] citim sa viac fit ako na Tatliacke. Prezliekam sa a ked vidim ako chalani oddychuju hladam si pekne miesta na fotenie. Neviem kolko odhodlania pokracovat je v mojich spolucestujucich... ked sa k nim vraciam tlacia do seba slaninu s cibulou... vrazebna kombinacia, davam si aj ja.

Obom od padesiatky dycha na krk zubata a nechcu odist z Rohacov bez boja. Ide sa na Placlive, len nevieme kade... znacka je namalovana na 5oo metrovom zraze a skala ide kolmo nahor. Miso sa rozhodol ist tade - ved je tam znacka. My ideme z opacnej strany, kde hrozi o 490 metron mensi pad. Pomoc hladame u ludi, ktori idu opacnym smerom - ked tade zvladau ist dole, my to musime vyst hore. Miso pochopil, ze sa vybral zlym smerom a ide za nami. Pochopil som co to znamena chodit po hrebeni - clovek ide po poletra sirokom chodniku a po oboch stranach prudke zrazy kam by nechcel nik padnut... nastastie to dlho netrva a hreben sa rozsiruje. Na Placlive je to o hladani cesty... skalolezba kde len tusime kadial mame ist. Ciest je niekolko a jedine preco sa nebojime ze sa stratime je fakt, ze ideme na vrchol. teda treba ist stale hore az pokym to vyssie nepojde. Palo nam stale uteka. My fotime a vychutnavame si vyhlad... on to asi zobral viac sportovo a hlavne zbudol si doma fotak. Fotograficke prestavky nam pomahaju oddychovat. Tesim sa, ze slnecna clona je kovova a pri vystupoch dostava zopar krat jemny uder... nevadi.

Hura sme na Placlivom [2125mnm]. Palo na vitas otazkou, kde sa tolko flakame, ze na nas uz 2o minut caka. Jeho problem. Potrebujeme oddych. Citim, ze mi celkom stacilo a kedze viem ako bude neprijemne zchadzat dole, cakam, ze chalani to budu chciet tiez otocit. V kazdom pripade sme toho vyslapali podstatne viac ako minule. Pozeram sa na Volovec a Ostry Rohac – to znamena cesta do sedla, potom dalsia skalolezba hore, skalolezba dole, vystup na dalsiu dvetisicku a potom este 1. 5 hodina do doliny... zatmieva sa mi len pri tej predstave. To iste si musia uvedomovat aj ti dvaja gerontaci, tak verim, ze sa rozhodnu spravne. Po par zaberoch sa k nim vraciam... rozhodli sa. Ide sa na Ostry Rohac. Druhy krat sa mi zatmieva, ale ja nebudem ten kto by to vzdal prvy. Problem je len v tom, ze v tomto okamihu nie je cesta spat. Zo sedla medzi Placlivym a Ostrim sa vracat nema zmysel. Ideme dolu. Je to jednoducha cesta... kiez by taka bola aj cesta na Ostry. Pozriem sa... nie je. Fotenie ma vzdy zabavi a unava prejde. Pohlady su nadherne, na oblohe ani mracika. Jedine coho sa nemusime bat je dazd. Sme zasa v sedle niekde okolo 1800mnm. Spoznavam dalsi udel hrebenovky... chodi sa stale hore dole. A my zasa ideme hore. Hladame si dobru cestu. a nie vzdy to ide. Narazame na prve retaze. Nic strasne - asi 12 metrov kolmo hore. Dalo by sa to vyliezt aj bez nich ale pomahaju. Ideme stale hore... obieha nas ciperny pan asi tak vo veku 70 rokov – vie to dobre zahambit ;] Ak sa dozijem jeho veku chcem byt ako on.

Sme na vrchole Ostreho rohaca [2088mnm] vlastne na jednom z dvoch vrcholov. Po retaziach musime prejst na druhy vrchol. Tu nas caka Palo. Pozmyslame preco. Treba ist po retaziach asi 15 metrov dolu a chce byt zvacsneny ked padne. Postupne zliezame. Hore retazami to islo podstatne lahsie... teraz nevidim vstupy ale zvladam a dufam, ze to nebude horsie... bude. Dalsie retaze a traverz po zamrznutej lavici nad 500 metrovym zrazom. Schovavam fotak do batohu. Radsej cely a bez fotiek. Idem prvy, nikomu inemu sa nechce. Traverz som presiel, dufam, ze je koniec... nie je - po retaziach po zamrznutej skale tentokrat dole. Pri niektorych vstupoch len dufam, ze sa mi nesmikne noha, lebo nic ine ma na tej skale nedrzi. Na jednej lavici oddychujem a uvedomujem si ako mam zmrznute ruky. Pochopil som ze sme na stene kde uz v tomto rocnom obdobi nesvieti slnko a retaze nie su vykurovane. Po par minutach som z retazi dolu a trochu sa tesim. Za mnou idu Miso s Palom. Pod retazami je to prudko po skalach dolu. Miesta kde sa treba postavit je lad a mna by tu dalsie retaze potesili. Dalsich 50 metrov idem sposobom, ze si sadam a drzim sa aj rukami... smiknut sa fakt nechcem.

Za par minut sme v Jamnickoom sedle [cca 1800mnm] vsetci sa tesime ako by sme sedeli v aute a to nas caka este minimalne 1,5 hodina cesty hore-dolu. Dufame, ze to stihneme do zotmenia. Na Volovec uz nikto nechce aj ked ich prehovaram aby sme dali uz aj tretiu dvojtisicovku. Pod vrcholom je traverz na skratenie cesty. Ideme tadial a cestou obdivujeme kamzika. Je daleko a ledva ho vidim v dalekohlade. Ako vzdy ma cestou dolu zacina boliet lave koleno. Potom vsetkom mi je to ale jedno... Vleciem sa za chalanmi a vravim, ze ma mozu pockat dole na pive. Na Tatliakovej chate sa len zastavime aby si Miso prezul topanky za tenisky. Predsalen este musime prejst tu tristvrte hodinku asfaltkou k autu. Je to neskutocne dlha a nudna cesta... nechce sa mi.

Uz je tma a tak ani nevidim ako daleko je koniec. Vlastne toho moc nevidime. Cestu nam osvetluju nejaki turisti za nami s celovkami. Chaoticky pohybujuce sa svetlo spoza mojho chrbta ma irituje ale aj zabava zaroven. Predstavujem si, ze ked naciahnem ruku dotkem sa fiktivneho auta. Konecne sme v aute. Cakame kym sa zahreje ale aj tak vieme ze nas caka nevykurena chata. No co ale dali sme to. Nabuduce ideme Tri Kopy, Banikov a Spalena... raz to mozno dame cele naraz.

FOTOGALERIA